Začalo sa to tak dávno že moje spomienky na časy čo boly pred tým sa už dávno vytratili z mojej kučeravej hlavy . Časy ked som bola ako vy . Lenže tie sú davno preč , už niesom tým čím som bývala . Som len akýsi mutant podobajúci sa na človeka . Je to šanca vykúpenia alebo aj spôsob zatratenia tak či onak som tým čo som . Poviem vám môj prýbeh celý od začiatku , poviem vám ho dokým neprejde pár rokov a na ten prýbeh sa zabudne .
Prechádzala som som sa ráno ničím neviazaná po spleti záhrad množiacich sa ako hrýby po daždi . Neoplotené ničím nechránené sady odsúdené napospas ľudskej dôvery . Stmievalo sa a mokré lístie sa mi lepilo na botasky . Nechcelo sa mi vrátiť naspäť . Načo okopávať alebo zalievať kvety , to nikdy nebola tá moja vysnívaná robota a preto som sa jej snažila všetkými možnými spôsobmi vyhnúť . Zaujala ma akási malá stodola neďalekej záhrady . Vedela som že nesmiem vstupovať do budovy alebo len aj stodoly čo nebola vo vlastníctve mojich rodičov . Lenže už dlhšiu dobu nebola zodpovednosť moja silná stránka . Zvíťazila zvedavosť vstúpila som teda malej stodoly a najtichšie ako sa len dalo som za sebou zavrela drevené vráta . Ktoré či už náhodne alebo plánovane rozpútali istý druch chosu . Len pár metrov odomňa sa zrazu objavily policajti a všmožnými prístrojami sa snažili dolapiť skupinku delikventov skrývajúcich sa ani nie kilometer od nich . Opantal ma vzláštny pocit strachu . Konala som skratovo a v panike som nevedela čo vlastne robím . Vyliezla zo stodoly a snažila som sa odplaziť preč . Naivne som si myslela že sa odtiaľ dostanem živá a ani si ma nevšimnú . Bola som až moc naivná . na krku som pochvíli pocítila čosi tvrdé a studené . Nemo som sa otočila . Moje telo bolo vo väzení strachu . Stál tam jeden z tých banditov . Bol celý v čiernom a svoj revolvér mal namierený na môj krk . ,, Nie prosím , nie ." Povedala som celá vystrašená a rukami som si zakrývala tvár . ,, Sory , Ddievčatko ale zo svedkami ako si ty to ja neriskujem ." Poevedal usmievajúc sa od ucha k uchu .Ozval sa výstrel . Strelil , a ja som pocítila pocit dovtedy nepoznaný . Pocit prichádzajúcej smrti . K krku som mala gulkou prerazenú dieru z ktorej sa valili potoky krvy . Nevládala som vstáť . Klakla som si na kolená a pravou rukou som si pridŕžala hrdlo . Nevedela som sa nadýchnuť ani vydýchnuť . Neobolelo ma však nič nebol to ten pocit smrti ktorý opisujú chabý hollywoodsky režiséry . Bol to skôr pocit pokoja a zmätenia . Nevädela som čo robiť nevládala som sa postaviť a jediné na čo som sa zmohla bolo odpadnúť s nádejou že už viec nevstanem . .....
Prebral ma odporný pach nemocnice a čudné svetlo okolo mňa . Kebiže tam nehovoria ,, Sestrička na príjem ." Alebo ,, Pacient zomiera ." Pomyslela by som si že už som dávno v tom vysnívanom nebi . Ale kde by sa pre takých ako ja našlo miesto v neby ? Pre skazených zkrz na zkrz je len jedna cesta , cesta smerom dole . Prebrala som sa ako kebeby to bol len sen . Vytrhla som si s tela všetky hadičky čo ma akože makli držať pri živote , ktorý sa už aj tak uberal dosť divným smerom .Vstala som z postele a v pyžame jak nejaký pacient sanatória pobrala som sa preč . ,, Hej kam ideš máž ešte ležať !" Volali na mna rozhnevané sestričky , rodičia a doktory . V tú chvíľu mi však boli totál ukradnutý . Kráčala som preč , niekam ma to ťahalo niekam nevedno kam . Chitili ma však pri druhej križovatke a mne nezostalo nič iné len ich ako vodiaci pes ich doprevadiť naspäť . ,, Pani mamička ja neviem ako je to možné podla našich nedávnych vyšetrení by mala byť vaša dcéra mŕtva alebo aspoň v kóme . " Sťažoval sa mojej matke akýsi premúdrelý doktor . Aj keď hovoril iba monolg pretože moja matka bola vtedy v dosť zlom psichickom stave . Urobili m kopec vyšetrení ako keby skúmali dynosaura a nie človeka alebo niečo tomu podobné . ,, Zvláštne jej telo nepreukazuje známky života nemá žiadnbe orgány krv !" Čudoval sa ten premúdrelý lekár . Ktorý mal pravdu ale nik mu to neveril . Bola som totiž len bytosť podabajúca sa na človeka bez základných potrieb , krvi a orgánov . Kto by verel niekomu kto by to tvrdil ? Podla mňa nik . A tak aj v nemocnici namiesto toho aby prijali skutočnosť môjho bytia , namiesto toho vymenili prístroje a pravdu tvrdiaci personál .
Po dlhšom čase som sa konečne dostala domov. Nevedela som či sa mám tešiť alebo plakať . Skrátka som poslúchla svoju prázdnu hlavu a následovala som svojich rodičov . Snažila som sa zaradiť do môjho bývallého kolektývu ale už to nebolo ono , v hĺbke duše som vedela že k sebe akosi nepatríme . Trpela som ako trpí každý kto sa prediera životom bez priateľa . Na taký život bez pochopenia sa nedá zvyknúť a tak som sa všakovako snažila zamaskovať svoje odlišnosti .- Mamine skvelé jedlá som katapultovala bezďákom na smetisko večer som zakrytá plášťom tmy ležala na posteli a predstierala že spím . Moja snaha mi však prinášala večné trápenie . Pravidelne ke´d som zaspávala som dúfala že sa stane zázrak a ten sa aj naozaj stal ...............